Vzdelávanie dospelých - články

„Za oponou“ vzdelávania dospelých

Americký sociológ Erving Goffman rozvíjal v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia tzv. dramaturgický prístup, v rámci ktorého môžeme naše životy prirovnať k divadelnému predstaveniu. Vždy podľa neho existuje určité „zákulisie“, kde sa pripravujeme na svoje „výstupy“, a „javisko“, kde ich predvádzame (niekedy spolu s inými „hercami“) ostatným.

Medzi širokou verejnosťou nie je tento mikrosociologický prístup príliš známy, pre lektorov a čiastočne aj metodikov a organizátorov vzdelávacích aktivít, ale analógia ich práce s divadelným predstavením naozaj „sedí“ takmer dokonale. Na svoje „výstupy“ sa pripravujeme doma, „v zákulisí“, kde sa učíme svoje „role“, ktoré potom na „javisku“ (vo výučbových priestoroch) „hráme“ pre svoje „publikum“ (účastníci vzdelávacích akcií) podľa dopredu stanoveného „scenára“ (cieľov, obsahu, metód) a s využitím rôznych „rekvizít“ (didaktických pomôcok a techniky) odetí do „kostýmov a masiek“ (oblečenie). Aj my niekedy zabudneme text a potrebujeme nápovedu, i u nás, rovnako ako u hercov, platí, že keď vyjdeme na scénu, prestanú nás bolieť zuby, prejde nás "opica" a niekedy si spomenieme i na to, čo sme snáď nikdy ani nevedeli, po prípade to na mieste vymyslíme (a niekedy to dáva aj zmysel). Hráme rôzne kusy, rôzne žánre, hráme sami alebo vo dvojici. 

A i u nás platí, že publikum by nemalo vidieť do zákulisia, kde sa poctivo a niekedy horko ťažko pripravujeme, pretože predstavenie by potom tak nejako stratilo svoje kúzlo. Predstavme si to na príklade prvého rande – muž pravdepodobne tuší, že tá nádherná žena, s ktorou má schôdzku, venovala určité úsilie tomu, aby vyzerala tak, ako vyzerá, keby ale bol svedkom či od nej počul, čo všetko pre to musela urobiť (oholiť si nohy, vytrhať obočie, dať na tvár zelenú pleťovú masku… a potom ju zas umyť, nalíčiť sa, trikrát sa prezliecť šaty atď.), nejako už by to asi „nebolo ono“. Rovnako je to i u vzdelávateľov, keby účastníci vzdelávacej akcie presne vedeli, čo všetko predchádza jej realizácii (niekedy je to v rámci toho, čo bolo vymenované pri príklade prvej schôdzky), tiež by to asi nebolo úplne ono. Pritom práve to, čo sa deje „za oponou“, je to najdôležitejšie a často je pre lektora časovo i energeticky omnoho náročnejšie, než samotné predstavenie. 

Autor: PhDr. Miroslava Dvořáková, Ph.D.
Zdroj: www.aivd.cz